Trieda

Autor: Michal Andrej Molnár | 20.10.2011 o 18:19 | (upravené 22.10.2011 o 11:13) Karma článku: 7,09 | Prečítané:  1348x

V našej triede na základke sme mali jedného obrovského outsidera. Volal sa Šimon. Chodil do školy v looserských šatoch, s mastnými vlasmi a neuveriteľne nechutným zápachom z úst. Svoj mobil nosil ako všetci ostatní buzeranti zavesený na krku, tak, že sa mu pri chôdzi hompálal pri páse jeho tučného tela. Skoro vždy bol biely ako stena, dokonca aj v lete, keď slnko opražovalo celú Dúbravku tropickými teplotami, odchádzal do prázdnin a prichádzal z prázdnin totálne neopálený.

Nemal žiadnych kamošov, s nikým nechodil von, ale čo bolo úplne nepochopiteľné, ani len nehral Countra s ostatnými tučkami v triede na sieti. Odkedy to bol náš spolužiak v 5. triede na základke, nerozprával sa s nikým v triede, okrem občasných smalltalkov s miestnymi biflošmi o trapošinách okolo školy a Pirátov z Karibiku.

Celá trieda ho mala za veľkého blbca a neprispôsobivého. A keďže nebolo s ním čo robiť cez prestávky, lebo nevedel vypustiť zo seba jednu kompletnú vetu a fakt že úplne nemal zmysel pre humor, začali sme si robiť z neho srandu. Začalo to najprv úplne neškodnými narážkami ako napríklad, že sme ho pokrstili priezviskami ako „tiché prasa“, „buzerant č. 5“, „stena“ alebo „smraďoch“. Keď nebolo na ňom vidieť náznak emócie, odmietania či zmyslu pre zábavu, začali sme si dovoľovať viac. Stupňovalo sa to do pokusov o rozhovory s ním, ktoré začali čoraz viac obsahovať vulgarizmy a iné svinstvá, do nadávok a psychického nátlaku až to v 8. triede vyeskalovalo do fyzického týrania. Cez prestávky sme ho fyzicky napádali, aby sme vyprovokovali u neho reakciu, no on sa vôbec nebránil. To nás podnietilo k ešte väčšej šikane. Keď nebol v triede, sme mu do pitia nachrchlili, aby sme potom z neho posmievali, keď to svinstvo u neho nič nevzbudilo, alebo tiež, keď sa následkom toho cez hodinu povracal na zem pred tabulou a potom tieto zvratky pod všeobecným kichotom a rozzúrením triednej učiteľky zotieral špongiou. V šatni sme ho opľúvali, kradli úbor, následne sa naň vymočili a vrátili mu ho, aby si ho obliekol, lebo tak sa viac hodí k jeho zápachu. Cez telesnú výchovu sme ho podkopávali, robili si z neho srandu a ponižovali ho ako sa len dalo, lebo náš učiteľ vždy odchádzal po zapísaní prítomnosti žiakov do svojho kabinetu a vracal sa až pred koncom hodiny. Bola to pre celú triedu obrovská zábava. Okrem neho. Samozrejme, že ja, ako triedny srandista, som z tejto zábavy zožal najviac zásluh a na chrbte toho blbca som si vybudoval svoju slávu, ako to tak v živote býva.

Čoraz viac sme naňho vyskakovali a keď už ani potom, čo sme mu tašku naplnili zvratkami, vymieňali jeho desiaty za naše zhnité, snažili sa všemožne mu pokaziť známky z jeho obľúbených predmetov, neoznámil šikanu učiteľke, nebolo nič, čo by nám stálo v ceste ho úplne psychicky zničiť. Popritom, čo sme sa zabávali a pozerali na to, jako veľmi nechce vracať údery, vymýšľali sme si všeljaké príbehy o tom, prečo je taký, aký je. Niektorí hovorili, že je to preto, lebo sa mu doma nevenujú, iní tvrdili, že hulí, moji kamaráti sa vysmievali, že to preto, lebo mu ten smrad vyhnal mozog z hlavy, nejaký blb zadrel, že je zbabelec preto, lebo pochádza z inej planéty, tí ostatní zasa srandovali, že von nechodí, lebo je celý deň prilepený na počítači či pri knihe, bifloši ho obraňovali, že proste nie je spoločenský typ, načo my sme reagovali invektívom, že všetci priteplení sa ochraňujú navzájom, no väčšinou sa väčšina zhodla na tom, že to je proste debil. Nezaujímalo nás, ako mu veľmi ubližujeme, z nášho pohľadu to bola jeho vina, že sa s nami nerozprával od začiatku a zato, že je taký asociál, sme my nemohli. Potom, jedného dňa, sme ako obvykle, ho chceli otravovať na ceste domov do jeho zapadákova, jako skupina piatich coolových chlapíkov sme sa zhlukli okolo neho. Práve sme sa len začali doňho navážať, prvý doňho sotil môj kamoš Erik, ktorý sa v našej bande preslávil svojou kreativitou pri vymýšľaní najoriginálnych spôsobov šikanovania, keď zrazu z ničoho nič, akoby v ňom vybuchlo desať ton dynamitu, obrovskou silou Šimon zrazil Erika k zemi. Dostal takú ranu, že omráčený a s rozbitým nosom padol na zem. My ostatní sme celú večnosť čumeli na Šimona, ktorý si prve prehliadal svoju obeť, sám prekvapený svojou silou a potom sa obrátil na nás s vražedným pohľadom v očiach. Vo mne a v ostatných vzostúpil obrovský nával hnevu a jako rozzúrení býci sme sa naňho štyria naraz vrhli. Na druhý deň som ho navštívil v nemocnici. Mal zlomenú lebku, nohu a otras mozgu. No vybudoval si u nás rešpekt a my sme boli obvinení z ponižovania, psychického týrania a ublíženia na zdraví. Erik, ako jediný šesťnásťročný, dostal dva roky väzenia. My ostatní štyria sme boli vylúčení zo školy a potrestaní šesťmesačným pobytom v nápravnom zariadení pre mladistvých. Tam to bolo naozaj hrozné a akoby božia spravodlivosť zasiahla, tentokrát sme boli my tí šikanovaní. Ostatních z triedy nepotrestali, ale bola to aj pre nich cenná poučka. Neskôr sme sa dozvedeli, že Šimon bol taký, lebo trpel fóbiou zo slnka a celé dni trávil sám doma a práve preto bol aj taký plachý. V zariadení som si uvedomil, že nebol o nič horší ako my, proste len mal iný osud a preto nebol schopný sa baviť v spoločnosti, ktorá ho pre jeho rozdiely odmietala. Nebránil sa, lebo bol sám proti šiestim náckom. Ja som si od vtedy už na nikoho nedovolil vyskakovať a už nikdy viac som nehodil kameňom po nikom, keď som bol sám plný hriechu.

 

(Pozn. autora: vzhľadom na reakcie v diskusii a na skutočnosť, že môj diskusný účet je zablokovaný, musím podotknúť, že napriek tomu, že príbeh má autobiografické črty, nie je písaný v prvej osobe ako moje svedectvo, ale ako pokus priblížiť šikanu z druhej strany rieky. V skutočnosti som ja bol na tej nešťastnej strane rieky a to tu píšem len preto, že považujem za nutné túto skutočnosť vysvetliť, aby nedošlo k nedorozumeniam.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?