Na nábreží

Autor: Michal Andrej Molnár | 18.9.2011 o 16:25 | (upravené 23.10.2011 o 21:23) Karma článku: 2,85 | Prečítané:  619x

Ležím. Podomnou piesok. Nadomnou nebo. Ešte žiaria hviezdy. O chvíľu zmiznú vo vychádzajúcom slnečnom svetle. Zmiznú v svetle, tak ako zmizlo niečo, na čom závisel môj život. Ležím na nábreží. Cez vlasy mi veje studený ranný vietor. Prečo som tu? Neviem si spomenúť, čo tu robím. Pozerám na hodinky. Je štyri hodiny ráno. Zdvíham hlavu. Obzerám sa. Nikoho nevidím.

Zrazu spatrím plachetnicu a niečo mi pripomína. Len si neviem spomenúť, čo. Nepamätám si nič, ani svoje meno. Pred chvíľou som ešte vedela, kto som. Ale teraz nič. Pozerám sa okolo seba na zem a vidím papier na drevenej opierke, vedľa nej obrúsenú ceruzku. Áno!, hovorím si. Pre toto som sem prišla, aby som kreslila plachetnice ako predlohu na svoje obrazy. Beriem ceruzku do ruky, opierku s papierom pokladám na svoje naklonené nohy v športových teplákoch a zahladím sa na plávajúcu plachetnicu. More je z rána kľudné a plachetnica sa po hladine vznáša pomaly. Mám dosť času na to, aby som plachetnicu naskicovala. Začínam s kostrou, hladinou a pokračujem plachtou. Vo vetre sa plachta krásne rozvíja, ako nejaká božská elipsa. Plachetnica sa nikam neponáhľa, pláva si svojim nebesky pomalým tempom po hladine. Vychádzajúce slnko sa pomaly zabára do plachty a vrhá na loď teplú, krásnu červenú farbu, podtrhujúc jej dokonalé črty, krásu vypuklej čistobielej plachty a nebeský pokoj ranného mora.

Zrazu počujem niekoho hovoriť. Hlas povedal Neboj sa. Vyľakla som sa a obzerám sa po pôvode hlasu. Nik navôkol. Neboj sa, hovorí hlas. Neboj sa. Stále nikoho nevidím. Hlas teraz hovorí Nemaj strach. Potom hovorí Buď kľudná. Vyliečíš sa. Som neuveriteľne vydesená. Ako raketa vstávam zo zeme a utekám. Neviem pred kým, neviem kam, ale chcem ísť preč. Len preč, ďaleko od toho hlasu. Zrazu zacítim silnú ranu. Nos mi krváca. Som na zemi. Potkla som sa, okolo mňa nikto. Pozerám sa po príčine pádu. Je to hračkárske autíčko. Zrazu vidím pred sebou deti. Rútia sa na mňa, s obrovským úsmevom na tvári. Spomínam si na ich mená, Peter a Lucia. Sú to tvoje deti, mi hovorí hlas. Mojím telom sa preženie obrovský zával radosti a lásky. Tak rýchlo, ako som spadla na nos, sa zdvíham a utekám k mojim deťom. Utekám a beriem ich do náručia. Som neuveriteľne šťastná, že som ich našla. Že sa nestratili, keď sme išli tak skoro ráno sem na nábrežie. Asi sa pri ceste hrali a až teraz ma objavili, pomyslela som si v ich náručí. Čakáme na otca. Už som si konečne spomenula prečo tu som. Čakám na svoju lásku, na svojho muža.

Sadám si s deťmi na zem, vľavo odomňa sedí Peter, vpravo Lucia. Pýtajú sa ma na význam svojej kresby. Hovorím im, že to je plachetnica. Lucia sa pýta, prečo to kreslím. Odpovedám, že to kreslím preto, lebo plachetnica predstavuje slobodu, prekonávanie prekážok. Vysvetľujem jej, že v živote človek narazí na ťažkosti a musí ich prekonať, lebo inak sa zastaví raz navždy, a že sú veci, ktoré nemôže zmeniť, musí nechať také aké sú. Život musí ísť ďalej napriek tvrdým ranám a v okamihu, keď človek prestane prekonávať problémy, umiera. Lucia sa na mňa nechápavo pozerá. Usmejem sa a hovorím jej, že jedného dňa to pochopí. Som šťastná, že tu som s nimi. Peter sa hrá so svojim autíčkom a my dve si tak pospevujeme. Plachetnica je už rovno pred nami. Prechádzajú minúty. Krásne chvíle. Potom sa zdvíham a vystieram paže, cítim chuť ranného studeného vetra. Cítim slobodu a lásku. Obzerám sa dozadu a zahliadnem v diaľke nejakú postavu. Neviem presne, či to je človek, ktorého hľadám. Čakám a keď príde postava bližšie, zisťujem, že to je starec. Nespokojná sa zasa obraciam k svojim deťom, keď ich zrazu nikde nenachádzam. Zmizli.Upadávam do paniky. Neviem čo robiť. Celý svet akoby očernel. Život pre mňa stratil zmysel. Zmocňuje sa ma absolútny chaos. Začínam kričať po svojich deťoch a obzerať sa po nich. Behám striedavo na jednu a na druhú stranu a kričím z plného hrdla mená Peter a Lucia. Žiadna odpoveď. Som zúfalá. Vtom, akoby blesk udrel do mojej mysle, sa ozve znova ten desivý hlboký hlas. Zastav, prikazuje mi. Upokoj sa, hovorí ďalej. Musíš sa s tým zmieriť. Musíš to prekonať. Ako žiletka cez maslo mi ten odporný hlas preniká do hlavy, ozíva sa stále dokola a dokola, prekrútený a neznesiteľne krikľavý, potom kričí, potom píska, zrazu sa všetky jeho doterajšie povely v rôznych hrozných tóninách znova opakujú a cez seba chaoticky prekričujú, snažia sa ma rozložiť, rozpárať, vyšťaviť, zmocniť sa môjho rozumu. Chytám si hlavu a chcem si vytrhať všetky vlasy, akoby som chcela vyhnať tie hlasy z mojej hlavy, keď zisťujem, že moja hlava je holá. Tento šok otriasa moju sebaprítomnosť až do samých základov. Kam sa podeli moje vlasy? Ešte len pred chvíľou som predsa cítila, ako mi vejú vo vetre. Čo sa s nimi stalo? Čo to má znamenať? Ohmatávam si hlavu a snažím sa nájsť zrkadlo, aby som sa presvedčila na vlastné oči, že nemám vlasy. Ale akokoľvek sa snažím, na hlave cítim len pokožku. Zmocňuje sa ma neuveriteľná panika, šaliem a chcem ísť von z tohto sveta, preč, niekam ďaleko, keď ako blesk do mňa udrie smútok. Padám na zem a premáhajú ma slzy. Už som aj zabudla, prečo tu som, keď sa zrazu vpravo objavuje postava. Je to starena, s vráskami na tvári, pôsobí veľmi kľudne a múdro, pozerá sa na mňa prenikavým pohľadom. Zmocní sa ma hlboký pokoj a cítim odľahčenie a radosť zo skutočnosti, že je nablízku človek. Určite ma ona pochopí a vysvetlí mi čo sa tu deje, si hovorím, keď starena rovnako ukľudnujúcim hlasom riekne: Viem, že trpíš. Ale to, čo sa stalo, sa nedá odstáť. Musíš sa s tým zmieriť. Po týchto slovách je na chvíľu ticho a ja sa na ňu len nechápavo pozerám, čo tým myslela. Som zmätená. Pristupuje ku mne bližšie, ja sa staviam na svoje nohy a pozerám sa jej priamo do očí. Naše pohľady sa stretli a starena ukazuje na nedokreslenú plachetnicu na zemi. Pozriem sa na svoj skoro hotový obrázok a zrazu si spomeniem na všetky zabudnuté okamihy, ktoré mi dnes vŕtalo v hlave ale nechceli sa ukázať. Tieto scény sa mi vracajú oslepujúcou silou a zrazia ma znova k zemi. Spomínam si znova na svoj dôvod mojej prítomnosti tu na pláži. Spomínam si, prečo sa mi objavili a zase zmizli moje deti. Spomínam si dokonca aj na svoje meno. Zrazu sa mi celý život premieta pred očami. Všetky tie postavy boli v skutočnosti halucináciou. Možno aj táto starena. Pozerám sa na ňu a skúmam, či je naozaj skutočná. Či jej črty pôsobia reálne, či sa tvári prirodzene, alebo je len výtvor mojej mysle. Hľadiem späť na svoj obrázok. Áno! Svetlo mi ožiarilo všetky temné kúty v mysli a z ničoho nič sa mi vracia pamäť. Preto kreslím plachetnice. Snažím si premietnúť znova ten osudný deň. Plavili sme sa ako šťastná rodinka na plachetnici po mori, bola som tam s mojim mužom, do ktorého som bola zamilovaná ako v prvý deň, keď som ho stretla. Boli tam aj moje deti, Peter a Lucia. Plavili sme sa slobodní, šťastní, spolu a priali sme si aby tie chvíle boli večné. Vtedy sa ale z ničoho nič objavila hrozná búrka a zúrivou, krutou silou nás od seba odtrhla. Roztrhla plachetnicu napoly a oddelila ma od svojich detí a môjho milovaného. Oddelila nás tak nemilosrdne a rýchlo, že ani nebol čas na bolesť. Stratení sme blúdili na hladine uprostred búrky. V tej búrke, zavalená vodou a beznádejou som cítila, že zomriem. Cítila som nevysloviteľné zúfalstvo, pretože strata by pre mňa znamenala koniec môjho života. Súmrak mojej duše. Smrť môjho srdca. Vyhasnutie mojej vôle. Cítila som sa mŕtva. Nejstvovala som už viac. Nebola som. Viac si z toho dňa nepamätám. Zobudila som sa až v nemocnici. Zmätená som hľadala po svojich blízkych, dúfajúc, že to všetko bol len hrôzostrašný sen, snažiac sa nájsť vysvetlenie, prečo ležím v posteli v nemocnici. Keď dverami dnu vstúpil doktor, oznámil mi, že môj manžel a deti sa v búrke stratili. Že som ležala v bezvedomí dva týždne, ale že ich nenašli. Musíme prijať možnosť, že sú mŕtvi, povedal presne. Neverila som vlastným ušiam a očiam. Nechcela som tomu uveriť. Pamätám si tú scénu presne tak živo, akoby sa len včera odohrala. Bola som akoby ubitá, všetok život vysiaty. Mŕtva, ale stále živá. Nevedela som sa s tým vyrovnať. A zisťujem, že dodnes ani neviem. Preberám sa do reality. Možno tento proces prežívam každý deň. Neviem. Starena mi hovorí, že sa s tým musím zmieriť. Niektoré veci nemôžeme zmeniť. Možno je aj ona halucinácia. Možno nič nie je skutočné a možno všetko, úprimne to netuším. Kým tu ale ešte je, púšťam sa jej do náruče a rozplačem sa.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?