Mali sme sa brániť? - I. časť

Autor: Michal Andrej Molnár | 14.8.2011 o 15:17 | (upravené 25.8.2011 o 18:59) Karma článku: 8,13 | Prečítané:  2312x

30. september 1938. Osudný dátum pre obyvateľov Československej republiky, celej Európy ako aj pre mier a slobodu celého ľudstva. O nás bez nás. Mocnosti Osi si za pomoci bývalých spojencov ČSR; Francúzska a Veľkej Británie, vyuzurpujú opevnené pohraničie - územie Sudet, ktoré im neskôr umožní obsadiť Československo, zmocniť sa jeho armádnej výzbroje a priemyslu a poskytne tak fašistom schopnosť spustiť vražednú hru Druhej svetovej vojny. Tento blog si kladie za úlohu objasniť všeobecne neznáme okolnosti, ktoré predznamenali vypuknutie najdesivejšej vojny v dejinách ľudstva a ukázať schopnosti československej armády v prípade eventuálnej obrany v dňoch po podpísaní Mníchovskej dohody.

Konferencia sudetonemeckej strany, ktorá vypracovala Karlovarský manifest požiadiaviek nemeckej menšiny

5. septembra 1938 predložil prezident ČSR Edvard Beneš sudetonemeckej strane tzv. štvrtý plán, ktorý obsahoval zmenu ústavy republiky v bodoch priznania menšinových práv 3,5 miliónom Nemcom žijúcim v Československu, zastúpenia Nemcov vo vláde a v parlamente, národnú samosprávu sudetskej oblasti a menovanie výlučne nemeckých štátnych a verejných zamestnancov na nemeckom území ČSR. Tento návrh spĺňal všetky požiadavky sudetonemeckej strany a zo strany československej vlády predstavoval neuveriteľný ústup v záujmoch, po takmer polročnej bitke o sudetskej otázke. Napriek všetkému bol predsedom SdP Henleinom prekvapujúco odmietnutý ako „nedostatočný“ a Sudetonemecká strana ďalej, akoby sa nič nestalo, kričala o utlačovaní Nemcov v Československu, no naopak, začala šíriť teror celými Sudetami. Jej milicijná organizácia, Freikorps, 16. septembra zaútočila na československé policajné jednotky, terorizovala české obyvateľstvo a šírila nepokoj a strach všade kam vstúpila nohou. A to napriek očividnej snahe československej vlády uznať menšinové práva Nemcom.Členovia Freikorpsu pri strhávaní československého hraničného stĺpu V priebehu troch dní Freikorps zabil 110 civilistov a 2000 zobral ako rukojemníkov aby potom, ešte aby tomu nebolo málo, SdP začala požadovať pripojenie sudetských oblastí k Nemeckej ríši a odmietala akékoľvek rozumné riešenia. Začalo byť čoraz zrejmé, aký cieľ nacisti sledovali. Tieto udalosti tiež jednoznačne potvrdili pravý zámer Sudetonemeckej strany v otázkach práv nemeckej menšiny v Československu. SdP bola len predĺžená ruka nacistickej moci, ktorým jediným cieľom bolo zmocniť sa celého československého územia zvlášť pre jeho rozvinutý zbrojný priemysel a využiť ho ako nástupný mostík k dobytiu Poľska a Francúzska a následne k rozbehnutiu Hitlerovho diabolského plánu očisty sveta od „podradných“ ras. Po násilí na civilnom obyvateľstve nasledoval diplomatický nátlak na československú vládu.

19. septembra bola svojimi spojencami; VB a Franc., vyzvaná, aby odovzdala Nemecku pohraničné oblasti s väčšinovým nemeckým obyvateľstvom. Vláda odmietla. Po dvoch dňoch ďalších nátlakoch nakoniec členovia vlády na vydieračské podmienky pristúpili, čo ale viedlo 22. septembra ku generálnemu štrajku, ktorého sa zúčastnilo desaťtisíce ľudí. Tento štrajk vyjadroval hlboké odhodlanie širokých más obyvateľstva brániť sa proti nemeckej agresii. Na nasledujúci deň nová úradnícka vláda vyhlásila všeobecnú mobilizáciu. Vojna stála predo dvermi.

Opevnené pohraničieTejto nemeckej hrozby si bola ale československá vláda a vojsko už dlho pred osudnými udalosťami veľmi dobre vedomé a už od nástupu Hitlera k moci roku 1933 začalo húževnate pracovať na veľkolepom opevnení na hraniciach s Nemeckom a Maďarskom. Účelom opevnenia bolo čo najviac zvýšiť bojový potenciál československej armády v prípade vojenského konfliktu a súčasne stlmiť veľmi zlú strategicko-geografickú situáciu Československa (obkľúčenie nepriateľmi). Ako reakcia na fašistickú hrozbu bola zriadené Riaditeľstvo opevňovacích prác, ktoré v priebehu štyroch rokoch vytvorilo megalomanský a skvele premyslený projekt československého pohraničného opevnenia, tiahnuceho sa od Ostravy až po Užhorod v celkovej dĺžke 4 800 km so 1 276 ťažkými a 15 463 ľahkými betónovými zrubmi.

Československé opevnenieAkonáhle bol projekt schválený vládou a armádou, pustilo sa do neuveriteľne húževnatej stavby. V priebehu necelého roka do mníchovského diktátu bolo postavených, z väčšej časti vyzbrojených a do boja pripravených 226 ťažkých a 9632 ľahkých objektov! Napriek tomu, že opevnenie nebolo dokončené ani z polovice, jednalo sa o súvislú, dvoj až štvorsledovú obrannú líniu pozostávajúcu prevažne z objektov vz. 37, ktoré nebolo možné zničiť ani ťažkým delostrelectvom a pre letectvo boli vďaka maskovaniu nezasiahnuteľné (!). V každom ľahkom objekte sa nachádzali dva guľomety vz. 26 so zásobou 20 000 nábojov a strieľne boli postavené len na bočnú paľbu, aby sa tak vyhlo možnému zničeniu strieľne delostreleckou paľbou a aby sa jednotlivé „ropíky“, vzdialené od seba 500 m, mohli navzájom kryť. Medzi zrubmi sa nachádzali protipechotné a protitankové zákopy, ktoré sťažovali či znemožňovali postup za paľby z ropíkov. Ťažké objekty opevnenia boli vyzbrojené siedmimi ľahkými, šiestimi ťažkými guľometmi vz. 37 a dvomi protitankovými kanónmi vz. 36 schopných na vzdialenosť 2 kilometrov zničiť všetky vtedajšie nepriateľské obrnené vozidlá. Ťažké objekty boli dookola chránené neprekonateľnými prekážkami a vnútrajšok priestoru bol zamínovaný, aby sa tak predišlo nepriateľským vzdušným výsadkom. Ťažké objekty sa stihli vybudovať na severnej hranici so Sliezskom, na hranici s Rakúskom a na bratislavskom predmostí.

Československí vojaci s ťažkým guľometom vz. 24Prvým závažným všeobecne rozšíreným omylom v súvislosti s otázkou schopností československej armády pri stretnutí s Wehrmachtom je tvrdenie, že nepriateľ bol v niekoľkonásobnej početnej prevahe. Všeobecná mobilizácia, ukončená 29. septembra, povolala do zbrane 1 128 000 československých mužov a žien, umožnila vytvoriť 36 pechotných divízií a 4 rychlé divízie a vytvorila z Československa tak naozaj strach naháňajúcu silu. Na porovnanie, maďarská armáda v období mieru predstavovala silu len 70 000 vojakov. Avšak v Nemecku bola branná povinnosť znovu zavedená až v roku 1935, takže sa Nemci mohli oprieť prevažne len o starú generáciu vyslúžilcov z prvej vojny. Preto nemecká stála armáda v roku 1938 počítala 760 000 vojakov. V prípade mobilizácie by mohla narásť až na štyri milióny, no vo vojenských skladoch sa nachádzala výzbroj len pre maximálne 2 milióny mužov, čo potvrdili aj jej početné stavy za poľskej kampane, navyše všeobecná mobilizácia by trvala svoj čas.

Rozmiestnenie divízií československej armády k 30. septembru 1938

Nemecká armáda by teda disponovala prinajlepšom dvojnásobnou početnou prevahou v pechote, čo vzhľadom na vtedajšiu zastaralú útočnú výzbroj a výstroj, zdedenú ešte z minulej vojny a na to, že by útočila na viacsledové opevnenie, bolo kriticky nedostatočujúce.

 

Koniec prvej časti, pokračovanie článku nabudúce...

Zdroje, z ktorých som čerpal informácie:

http://military.cz/opevneni/

http://armada.vojenstvi.cz/

http://rok-1938.mypage.cz/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?